O mne

     

     Nezabaľovala ma do plienok, ale nechávala ma voľne liezť po štyroch po podlahe a keď som urobil nejakú tu mláčku, tak ma mamka zmlátila, namočila mi do toho nos a potom ma vyhodila na dvor. Preto som dnes neobyčajne čistotný chlapec. Ak je napríklad vonku blato, tak si aj pol hodiny čistím podrážky na rohožke a potom v úplné čistých topánkach skočím do postele. Môj ocko je veselá kopa. Keď som bol malý, tak si stále s mamky uťahoval, pretože vedel, že nie som jeho.
      Keď sa mi narodil braček, bol som na prechádzke s ockom a spýtal som sa ho, ako vlastne prišiel braček na svet. Ocko sa zadíval do mojich nevinných detských oči a povedal mi, že ho doniesol bocian. Odpovedal som mu, "že sa nehanbíš más doma takú ženu a spávaš s bocianom". Taký som už bol rozumný.
     Keď som prišiel do 1 triedy. Bol som hrozne milé a kľudné dieťa. Bol som tak kľudný, že si pani učiteľka myslela, že som mŕtvy. Musela ku mne vždy prísť a štuchnúť do mňa, či na ňu vybehnem. V škole ma to veľmi bavilo, naučil som sa tam veľa dobrých veci, že prvý človek bol tzv. homoš sapiens, alebo to, že súčet štvorcov nad odvesnami sa rovná päťke pod preponou. Učitelia mali zo mňa radosť, bol som najlepší žiak v triede. Najväčšiu radosť zo mňa mal učiteľ dejepisu za ktorým som chodil po vyučovaní do zborovne. Kde nás nakoniec nachytal pán riaditeľ. Aby ho nezavreli musel emigrovať do Ruska. Kde nakoniec znásilnil hluchonemú a potom je zlomil ruky, aby to nevykecala.
      Ale, predsa ho obvinil a odsúdili na trest smrti na elektrickom kresle. V Rusku, ale šetria prúdom, tak ho iba ku kreslu priviazali, pripojili káble a umlátili ho palicou. Po základnej škole som krátko chodil do školy zo zbytkami zraku, ale po prvých skúškach som bol preradený do školy zo zbytkami mozgu. Vyrastal som v 90 tých rokov minulého storočia. Určíte nebudem objektívny, ak budem popisovať tuto dobu očami 15 ročného chlapca. Taktiež nebudem objektívny, ak budem popisovať dobu keď som si 3x denne dokázal urobiť niečo „krásne“, a stačilo mi pri tom trocha fantázie.

     Prvú, polonahú ženu som videl v 13ctich na fotkách s poslednej spartakiády z 29. júna 1985 na Strahovskom štadióne. Musím priznať som bol zhrozený. Dvihla ruky a tam bolo to.... V tejto dobe som neholilo nič viac, ako tvár. Stretnúť v mojej dobe vyholenú ženu, to by som si myslel, že je chorá. Pamätám si, ako som chodil k tete kaderníčke. Trvalá, ( áno tak sa tomu hovorilo, som si to musel vygugliť ). Keď som u nás v obchode stretol štyri cigánky, ktoré si nechali urobiť trvalú, vyzeralo to, že prišli Boney M . Ale to bolo v móde vyskúšali to všetky ženy ČSR, Habera, Nagy,... bola to skvelá doba, ak sa teraz nad tým zamyslím. Nemuseli sa ľudia rozchádzať kvôli sms-kám. Jedine, že by si v písacom stroji zabudol zaseknutý papier. Úžasná doba, žiadne mobily. Ja, keď som chcel zavolať mame , akú známku som dostal v škole, tak to som musel ísť 2 km k najbližšej telefónnej búdke. Ak mi to mama nedvihla, tak som šiel ďalšie 2 km domov, 4 km, len kvôli tomu, že bola možno na obede. Letel som prvý krát v 23 rokoch. Nepamätám si nikoho s blízkeho okolia, kto za socializmu niekam lietal. My ľudia robíme veci, ktoré by sme nemali, ako napríklad lietanie. Tiež som nevidel, že by husy jazdili motokros. Čo ma samozrejme prekvapilo, že ľudia tlieskajú ... preboha, prečo to robia? Lebo vedia, že sa to nemuselo podariť. Netlieskate šoférovi autobusu, že vás odvezie zo stanice na KVP-čko. Prišla fakt zvláštna doba.....