A Quiet Week in the HousePrvým veciam prvé miesto (To najdôležitejšie najprv)

Ako som ochorel

Publikované 04.03.2017 v 23:09 v kategórii Život, prečítané: 104x

     Ahojte.. Dnes som tu znova po dlhej dobe. Asi som nejak zlenivel. Čo vysvetľuje moju absenciu.. Veľmi ma mrzí, že som už dlho nič nenapísal, ale pokúsim sa to napraviť. Dnešná téma by mala byť zameraná na celkom známu vec..... no netuším na akú tému mám písať..

Áno, mám tému : Ako som ochorel.

     Dnes ráno som sa prebudil nie tak celkom vo svojej koži. Pravda 40,01 C, nie je žiadna teplota, zvlášť pre človeka, ktorý ma rád teple leto, ale to že mi miestami nebilo srdce má trocha znervóznilo. Skúsim som telu pomôcť a chorobu odplašiť ranným cvičením, ale nôžky mi vypovedali poslušnosť. A tak ku mne domov prvý krát prišiel lekár. Od prvej chvíle som k tomu človeku cítil nedôveru. ( vlastne ku každému v „ bielom plašti „ ) Nechcel som sa s nim dlho baviť a tak som na neho drzo vyplazil jazyk. Netušil som, že vie proti hmat. Vrazil mi drevenú paličku tak hlboko do krku, že mi neostávalo nič iné ako hlasito kričať „ÁÁÁ“, z čoho mal zjavne radosť. Lekár si ešte strčil gumové hadičky do ucha a 20 min. mi masíroval hrudník. Keď túto činnosť skončil, oznámil mojej rodine, že musím do nemocnice. Rodina začala plakať šťastím. Samozrejme na mojej strane toľko šťastia nebolo. Nemocnice nepatria medzi miesta, ktoré rád navštevujem. Snažil som sa ukryť pod posteľnú obliečku, ale videli ma cez dieru. Po dlhšom zápase s lapí – duchom som sa ocitol v sanitke. Išli so mnou ako blázni, ako by ani nevedeli, že vezú chorého. Nemocnica ma za každým prekvapí svojou rozlohou. Cez protekciu som si vybavil miesto skoro na samotke v 20dsať posteľovej izbe a musím povedať, nás 35 sa tam pohodlne vošlo. Je pravda, nie každý mal svoju deku, ale ja s takou teplotou som ju aj tak nepotreboval a tak som si tam žil. Áno, jedla mohlo byt trocha viac hlavne pre nás, čo sme chceli posielať niečo domov na prilepšenie. Ešte že tam bol pán zo zlomeninou, pokiaľ "dohopkal" k stolu odobral som mu z jedla „ daň „. Je pravda, že chodil žalovať, ale prešlo ho to, keď som mu polial sadru vodou a on mohol začať s liečbou od začiatku. Prišla nedeľa, čo bol deň návštev. Samozrejme za mnou nikto nechodil. Na samotu sa nemohol sťážovať sused Martin, ktorý bol na vedľajšej posteli. Keď sa do miestnosti nahrnulo jeho 8 detí a počas návštevy sa narodilo 9te., mal sa pán zo zlomeninou, čo oháňať, aby mal miesto na sedenie. Bol som u Martina v priazni, lebo ho minulí týždeň prenasledovala sestrička s injekciou, ktorej som podložil nohu a on mohol nakaziť besnotou ďalších ľudí, ktorý sa mu nepáčili. Po odchode návštev sme sa vrhli na pána zo zlomeninou. Darmo schovával jedlo v sadre. Martinov hmat, vycvičený zo samoobsluhy bol zvlášť vyvinutý. Vidno, že sa vyzná. Za geniálny považujem jeho nápad chodiť pozerať televíziu na očne oddelenie, nakoľko tam bolo vždy prázdno. 

Bol som rád, že pôjdeme z nemocnice spolu.