A Quiet Week in the HousePrvým veciam prvé miesto (To najdôležitejšie najprv)

Cesta do neznáma

Publikované 18.11.2014 v 23:26 v kategórii Dieťa, prečítané: 254x


     Verím tomu, že v živote nič nie je náhoda. Ľudí, ktorých stretávame, sme z nejakého dôvodu museli stretnúť. Možno spočiatku netušíme prečo, ale každé stretnutie má nejaký význam. Od známych občas počúvam, že nemôžem zachrániť celý svet. Nemôžem. Ale som presvedčený, že mnohým ľuďom môžem aspoň splniť pár snov. Ja som dostal od života veľa. Zdravie ,vzdelanie a sem - tam lásku. Jedného dňa sa vybral do nemocnice rozveseľovať deti. Asi som bol úplný blázon a prišiel som ako klaun do nemocnice. Deti majú vždy radosť a musím povedať, že aj rodičia majú radosť. Je to niečo, čo v nemocnici nečakajú. Čakajú bolesť a trápenie, ale nečakajú humor a smiech. Nikdy nezabudnem na prvý pocit, keď sme vstúpili na detskú onkológiu. Samé holé hlavičky, lekári, sestričky...

Svet vidím odvtedy inak.

Je to podobne ako po precitaní knihy od Antoineho de Saint-Exupéryho „Malý princ“.

Podľa mňa práve na tomto obraze autor ukázal rozdielny pohľad na svet očami detí a dospelých. Dospelí totiž vidia svet „povrchne“, materialisticky, vidia len akúsi „škrupinu“. Nevedia si predstaviť ovečku, ale len škatuľku. „Dospelým treba všetko vysvetľovať“, vravieval malý princ. Očami dospelého človeka sa svet javí ináč, ako očami detí. Lenže dospelí často zabúdajú na to, že aj oni boli raz deťmi, a preto by im mali občas načúvať a snažiť sa pochopiť svet aj ich očami.

Deti vidia svet taký, aký by mal byť... škoda len, že taký neexistuje, alebo ho nepomáhame tvoriť

Keby ten svet, ktorí vidíme ako deti ostal medzi nami navždy. Aby sa nám krátke chodby zdali neuveriteľne dlhé, aby sa nám strop zdal vysoko, aby sme mohli cítiť, že raz sa dostaneme na vyššiu preliezku, kam sme nedosiahli. Aby sme prežívali krásne a úprimné lásky.