A Quiet Week in the HousePrvým veciam prvé miesto (To najdôležitejšie najprv)

Môj životopis s ohľadom na môj vývoj

Publikované 22.02.2015 v 10:28 v kategórii O Autorovi, prečítané: 166x

( podotýkam, že to je fikcia s realitou nemá nič spoločne )


     Narodil som sa nečakané dňa 15.8.1983 dvom sympatickým rodičom. Bol som krásne dieťa. Vážil som 4 kg z toho 3,5 hlava. Mamka si ma veľmi skoro obľúbila a začala ma rozmaznávať. Kúpala ma vo vaničke, kupovala mi hračky. A aby som mal každé ráno dobre materské mlieko o správnej teplote spávala v pivnici na 7 schode. Ale inak som od mamči dostával tvrdú sparťanku výchovu.

     Nezabaľovala ma do plienok, ale nechávala ma voľne liezť po štyroch po podlahu a keď som urobil nejakú tu mláčku, tak ma mamka zmlátila, namočila mi do toho nos a potom ma vyhodila na dvor. Preto som dnes neobyčajne čistotný chlapec. Ak je napríklad vonku blato, tak si aj pol hodiny čistím podrážky na rohožke a potom v úplné čistých topánkach skočím do postieľky k plyšakom. Môj ocko bol veselá kopa. Keď som bol malý tak si stále s mamky uťahoval, pretože vedel, že nie som jeho.

Keď sa mi narodil braček, bol som na prechádzke s ockom a spýtal som sa ho ako vlastne prišiel braček na svet. Ocko sa zadíval do mojich nevinných detských oči a povedal mi, že ho doniesol bocian. Odpovedal som mu, "že sa nehanbíš más doma takú ženu a spávaš s bocianom". Taký som už bol rozumný.

     Keď som prišiel do 1 triedy. Bol som hrozne milé a kľudné dieťa. Bol som tak kľudný, že si pani učiteľka myslela, že som mŕtvy. Musela ku mne vždy prísť a štuchnúť do mňa či na ňu vybehnem. V škole ma to veľmi bavilo, naučil som sa tam veľa dobrých veci, že prvý človek bol tzv. homoš sapiens, alebo to že súčet štvorcov nad odvesnami sa rovná päťke pod preponou. Učitelia mali zo mňa radosť bol som najlepší žiak v triede.

Najväčšiu radosť zo mňa mal učiteľ dejepisu za ktorým som chodil po vyučovaní do zborovne. Kde nás nakoniec nachytal pán riaditeľ. Aby ho nezavreli musel emigrovať do Ruska. Kde nakoniec znásilnil hluchonemú a potom je zlomil ruky aby to nevykecala. 

     Ale predsa ho obvinil a odsúdili na trest smrti na elektrickom kresle. V Rusku ale šetria prúdom, tak ho iba ku kreslu priviazali, pripojili káble a umlátili ho palicou. Po základnej skole som krátko chodil do školy zo zbytkami zraku, ale po prvých skúškach som bol preradený do školy zo zbytkami mozgu. 

Ani tuto školu som nedokončil.