A Quiet Week in the HousePrvým veciam prvé miesto (To najdôležitejšie najprv)

O šťastí, ktoré si ma nenašlo

Publikované 19.10.2017 v 13:19 v kategórii Život, prečítané: 56x

     Ak by mi niekto pred par rokmi povedal, že svoj čas budem tráviť sedením za stolom, a klepať do klávesnice písmenká, rozoberať všetko čo ma len napadne od udalosti z minulosti budúcnosti, prítomnosť, z mojich snov, tužôb, trápení a radosti, tak by som ho nielenže vysmial, ešte by som mu poriadne vynadal, že jeho tvrdenia nemajú podklad v ničom inom len v provokácií alebo akejsi majoritnej tvrdohlavosti, zatrpknutosti a intolerancie odlišných ľudí, ktorí nemusia zapadať do takých istých parametrov ako on. Nuž veru, som tu - a pravdu povediac, nerobí ma šťastným pomyslenie, že posledný rok doslova letel v znamení zmien, nestability a zmätku, kedy som od platformy menil svoje stanoviská, vytrhával istoty s koreňmi a vsádzal namiesto nich iné hodnoty a priority. A že budem bilancovať dva protipóly, na ktorých som sa ocitol, alebo ma tam nebodaj nevedomky umiestnili vo spánku? Vtedy bol môj svet natoľko rozprávkový a komplexný, že som neprikladal váhu rozmýšľať o veciach naokolo - presne o tých, ktoré sa ma každý deň dotýkali a nalepovali na pokožku ako muchy na med.

Od môjho prvého článku na blogu SME uplynulo takmer 3 roky. Potom som začal písať len tak pre seba. Zaujať ľudí nie je jednoduché. Niekedy sa to podarí, ale nie vždy.

     Všetko ma svoj zákon a poriadok! Niekedy by som za každú cenu chcel pochopiť zmysel života. Keď sa ho snažím rozobrať, jednotlivé časti však akosi nedávajú zmysel! Snažím sa robiť veci, ktoré ma napĺňajú, ktoré mam rad. Lebo vo mne stále ostal ten môj film, ktorý sa mi prehral pred ocami. Viem, čo robiť Musím. Čo robiť Chcem. Čo naopak Nesmiem. Čo by som robiť Mohol - aby som sa zase niekde posunul. Stačilo málo a mohlo to dopadnúť úplne inak. Moja prvá, verím, aj posledná dopravná nehoda neskončila tragédiou. Až na veľkú modrinu, zopár škrabancov a duševný otras, zlomenú ruku, rebra, sánka, stavce, prepichnuté pľúca, a rozbitú motorku sa v podstate nič vážne nestalo. Niežeby som si predtým život nevážil, ale niečo sa vo mne čosi zmenilo. A veru k nepoznaniu. Teraz mi to je v podstate jedno. Ale, už viem, aké čarovné možnosti ponúka skutočný život a túlavé topánky, keď si ma rôzne premeny nachádzajú každý deň. Teším sa z úspechov ľudí, a nemusím ich poznať osobne. Rad mávam deťom na prechode pre chodcov, kým čakajú na zelenú. Nevadí, že si asi kadečo pomyslia. Trochu zaskočení sa napokon usmievajú, to je priorita. Som jednoducho šťastný iba tak. :) S tým, čo je a byť nemusí.