A Quiet Week in the HousePrvým veciam prvé miesto (To najdôležitejšie najprv)

Ráno, ráno ráničko...

Publikované 04.11.2017 v 08:14 v kategórii Život, prečítané: 30x


     Ráno, ráno ráničko, ráno, ráno, ránočko, keď vychodí slniečko... „ myslím, že nejak tak idú slová piesne.“ Musím zo zármutkom klepkať do klávesnice, že moje ráno začína, keď slnko ešte ani nevie čas, kedy bude vychádzať.Veľmi rad by som vám povedal, že vstávam každé ráno o 7dmej , že pijem hneď po prebudení teplú vodu s citrónom a dávam si ľadovú sprchu bez ohľadu na ročné obdobie. Avšak, nie je to tak. Viete ako to je . „ Už to zase zvoní. Nééé.“ Hádžem mobil na zem. Nepraskol displej, ale zvoniť neprestal. Ďalšie ráno, ďalší pracovný týždeň, od začiatku roku už ani neviem, ktoré ráno s nutnosťou vstávať to je. V kúpeľni sa pozriem do zrkadla a zisťujem, že vyzerám, ako neandertálsky muž, ktorý pár dni nespal. Vstávam síce skoro, niečo pred 5tou. A v literatúre som sa dočítal, že každý kto vstáva okolo 7.00 sa označuje nálepkou "ranné vtáča". To by som veľmi rád vedel, ako sa označuje človek, ktorý vstáva o 5tej ráno. No, ale pokračujem v úvahe.Vymotať sa z postele je vždycky to najhoršie, je mi jasne, že začína každodenní boj o kúsok zdravého a pracovným tempom neporušeného rozumu. Zápas zo sprchou a zubnou kefkou mi dodáva sebavedomie a pocit akej - takej čistoty. Obľúbená ranná hra, pexeso s ponožkami slobodného chlapa sa každodenné opakuje a ja paradoxne pri prehliadke pestrofarebnej škály v šuplíku zisťujem, že určite nemôžem byť sám. Po ceste k autu premýšľam, či som zavrel okno, pretože poslednú dobu si pomerne často zvykli chodiť na návštevu všeliake pavúčiky a kde – aké iné stvorenia z blízkeho lesa. Je to boj.Čerstvá škvrna na kapote môjho auta ma presvedčila i o tom, že moje šaty mohli zase vyzerať inak, pokiaľ by som sa nezastavil, aby zúrivý krátkozraký sused z inej ulice mohol prebehnúť svoje zánovné približovalo tesne vedľa nás zaparkovaných pri krajnici. Ešte ostáva pustiť okolo seba ďalší rodinný koráb, v ktorom už školopovinná mládež stihla zadýchať všetky okna tak, že ich matka vyrazila na svoju obvyklou rannú ruskou ruletu smer school.Motor naskakuje na prvý pokus (ako vždy, veď je nový ) a kabínou sa ozývajú tony muziky. Ranné ulice sú rušne, ako každé veľkomesto, kde jednotlivec nič neznamená, pokaľ mu nezdochne motor uprostred križovatky, ako pani v tom v modrom sedane. A tak si idem ceste. Akurát z reproduktoru doznávalo krásne cimbalové sólo, keď mi hlavou prebehlo, že parkovacie miesta okolo budovy budú zasa obsadené. Po otvorení dvier v práci som dostal sok. Pohľad na stenu ma usadil, prekvapil, vyrazil dych, lebo prísť o deň skôr do práce, to nerobia ani ti najväčší vorkoholici.